Argentina - řeka Paraná - Reportáže

Cesta za argentínskymi piraňami a dorádami viedla po trase Praha- Rím- Buenos Aires - Corientes.
Najviac som sa obával prepravy z medzinárodného letiska na domáce v rámci prestupu v Buenos Aires, na čo sme využili miestnu autobusovú dopravu. Autobus z medzinárodného letiska si to šinul priamo cez stred hlavného mesta a prechádzal bulvárom, na ktorom som narátal 21 jazdných pruhov. Na prechod z jednej strany ulice na druhú, treba dovolenku, odvahu a hlavne pádny dôvod, inak sa do toho nedáte.

Penzión v Corientes bol neďaleko rieky a dýchal na mňa starosvetskou atmosférou. Omotaná koža anakondy okolo hrady a všade prítomné rybárske artefakty iba znásobovali pocit exotična.
V rohu jedálenského kúta stála presklená chladnička s nápojmi a vedľa nej štýlový fúrik upravený na vinotéku plný argentínskych značiek vína. Nebol to iba bytový doplnok, ale plnohodnotná pozvánka na rozoberanie zážitkov pri vode počas konzumácie večere a aj po nej. A to, že všetky vína a pivo boli v cene pobytu, iba umocňovalo silu nášho stolovania. Kuchári nám každý deň osobne predstavili predjedlo, hlavné jedlo a aj sladkosť na záver. Jednoducho komfort s akým som sa na rybárskom zájazde doteraz nestretol.

Už pomerne zavčasu o šiestej ráno sedíme v člnoch a vydávame sa na prvý rybolov. Keď rieku Dunaj považujeme za jeden z európskych veľtokov, tak niekoľko kilometrov široké koryto rieky Paraná s množstvom ostrovov, zálivov a zarastených zákutí je ozajstným riečnym gigantom. V prvý deň chytáme v obývanej časti provincie Corientes. Konce záhrad obývaných domov sú dlhodobými dažďami zaplavené povyše plotov. Voblermi prechytávame brehy kamenistých brehov a tône pod zaplavenými stromami a kríkmi. Záber argentínskej zlatej rybky nedal na seba dlho čakať. Dorádo zaútočilo vo vracajúcom sa prúde za veľkým balvanom. Nasledoval výskok za výskokom, až do času, kedy sa ryba zbavila háčika. Krásny boj. Keď sa obdobná situácia zopakovala po piatykrát a náš sprievodca Vincente skontroloval silu brzdy našich navijakov, nedalo nám to a spýtali sme sa -"Čo robíme zle?". Zaznela jednoduchá odpoveď- "To je dorádo!". Udržať pod kontrolou vyskakujúcu rybu, ktorej zubatá kostnatá papuľa je veľkou prekážkou pre všetky háky sveta, to je ozajstná výzva pre rybára.

Nasledujúce dni prechytávame protiľahlý breh rieky Paraná, ktorý tvorí hraničnú čiaru štátu Paraguaj. Pobrežie je oveľa divokejšie, zarastenejšie s množstvom vysokých, urastených stromov. Čudujem sa, keď po preplávaní rieky na druhú stranu si Vincente od nás vypýtal argentínske rybárske licencie a vošiel do osamotenej budovy na brehu, ktorá asi patrila pohraničnej stráže a išiel zakúpiť povolenky pre rybolov na paraguajskej strane. Na kieho čerta sú nám v tejto džungli ďalšie papiere? Kto by nás tu kontroloval? Okolo obeda po strede rieky idúci motorový čln náhle zmenil smer jazdy a o chvíľu k nám dorazila šestica ozbrojených vojakov. Museli sme vyzerať vydesene, lebo veliteľ v nepriestrelnej veste so samopalom na pleci nám pokývaním ruky naznačil - kľud, nič sa nedeje. Pozreli si papiere, poďakovali a so salutovaním na pozdrav odišli. Nezabudnite: v Paraguaji treba mať platné rybárske povolenie.

Rybárčili sme popri zatopených kríkoch, v prúdoch obtekajúcich veľké kamene a každý z nás ulovil dve - tri doráda a niekoľko bojovných rýb, podobajúcich sa jalcovi (pirá-pytá). Nádherný tvar doráda, jeho farba a spôsob boja ma natoľko očarili, že sa táto ryba dostala na vrchnú priečku hierarchie mojich rybárskych úlovkov. Veľkosť dorád sa pohybovala od 50-80 centimetrov, až do chvíle, kedy sme sa na tri dni premiestnili do rybárskeho hotela na brehu rieky, ktorý bol iba hodinu cesty autom od nášho penziónu. Úžasné prostredie. Kam oko dovidí, samá divočina, bez známok ľudskej prítomnosti. Ráno sa ticho presúvame poháňaný elektromotorom, popri spleti rastlinstva, keď tu začujeme štartovanie bojových stíhačiek. Hluk motorov lietadiel je taký silný a stále sa stupňujúci, že prehlušuje aj naše zvedavé pohľady. "To čo je?"- pozeráme na sprievodcu. Ten ledabolo odpovie -"Opice." V tej chvíli ma prešla túžba pozrieť sa hlbšie do príbrežných porastov rieky Paraná a bobríka odvahy prenechám tým, čo si chcú potykať s jaguármi a kajmanmi.

Prvá veľká ryba prišla neočakávane. Vincente vytrvalo držal čln v prúde na konci ostrova aj napriek tomu, že na potopenom strome pred nami sme odtrhli už druhý vobler. Vedel pre- čo. Odrazu som pocítil tvrdý úder do udice a nad vodu vyletela ryba o tri hviezdičky väčšia ako tie predošlé. Určite mala cez meter, ale vypla sa hneď po dopade na hladinu. Rukávom si pretieram čelo a predýchavam stratu úlovku. O pár minút sa to zopakovalo znovu. Útok- výskok- strata. Pozriem na Vincenta a pýtam sa ho -"Bola to tá istá?" Nie táto bola väčšia-" - a bolo vidieť, že znervóznel aj sprievodca. Keď sme si už mysleli, že my nie sme tí vyvolení, vtedy prvý Jozef a o hodinu neskôr ja, chytili sme ryby o váhe 15-18 kg. Moja eufória zo zdolania ryby bola taká veľká, že po vyfotografovaní a pustení ryby na slobodu , skočil som oblečený do vody uprostred rieky. Skočiť je jedna vec, ale vyskočiť späť do člna, keď vás unáša prúd je druhá vec. Nič vám však nedodá viac sily, ako prečítané články vo Wikipédii o veľkých anakondách a kajmanoch.

V nasledujúcich dňoch chytili dorada o hmotnosti 10-15 kg všetci účastníci výpravy a naši sprievodcovia Vittório, Vincente a Pablo vyhlásili, že takéto niečo sa im nestalo za posledných desať rokov. Najväčšiu zásluhu na množstve veľkých úlovkov mala určite zvýšená hladina rieky po dažďoch v Brazílii, ale určite aj presnosť našich hodov, ktoré sa zlepšovali každým dňom. Kto chce na Paranej chytiť veľkú rybu, musí skutočne hodiť nástrahu tam, kde aj pozerá. Šesť dní rybačky utieklo ako voda. V posledný deň sme si dali oddych a navštívili sme prírodnú rezerváciu, kde sme flóru a faunu Argentíny mali vo voľnej prírode na dosah ruky.

Ten, kto má rád muškárenie a lov na prívlač, subtropickú rieku Paraná vrele doporučujem. My, ktorí sme tam boli sa určite radi vrátime.