Egypt - Asuán - Reportáže

Tento rybársky výlet vznikol bez dlhého rozmýšľania. Stačilo povedať vetu, „Dostal som ponuku na rybačku v Egypte, ale žiadne more, ale rybačka na tretej najväčšej priehrade na svete, ktorá je postavená na najdlhšej rieke tejto planéty, na rieke Níl.„ Možnosť pre štyroch rybárov, ktorí si chcú splniť svoj dospelácky sen.
Informácií o tomto exotickom rybolove nie je veľa, iba čo sme si premietli DVD z televíznej relácie o rybách a film od populárneho mladého českého rybára.
Naša štvorčlenná skupina je zložená zo silných charizmatických osobností.
Jozef – starší pán, ktorý svoj voľný čas delí medzi rybárčenie a športovú streľbu zo všetkých druhov zbraní. Všetci bývame v bytoch, domoch, no Jožko býva asi v guľometnom hniezde. Po skončení Jožkovho monológu o streľbe všetci stojíme po členky v nábojniciach.
Miloš – počerný, mladý muž, ktorý po páde dvojičiek v New Yorku desí všetky kontroly na letiskách. Na colné prehliadky musí vždy posledný, nasadzuje totiž latku kontroly na najvyšší „level„. Pri prehliadke sa vyzúva už bez vyzvania.
Milan – rybár, ktorý spáva ako v bavlnke na strgáloch po vykosených trstinách, najradšej na prepichnutej nafukovačke. Doma si vysýpa celý príborník pod posteľnú plachtu, inak nezaspí. Je tak skromný, že sa pochváli aj sám.
Peter – to akože ja, rybár cestovateľ. Inak nič moc, a z toho iba polovica.

Neviem, či sme si zvolili najjednoduchšiu cestu, ale z ponuky sme si vybrali tú najlacnejšiu. Autom do Budapešti a letecky cez Miláno, Káhiru, Luxor do Asuánu. Nakoniec, prečo nespoznať čo najviac letísk. Už v Káhire nás čakal africký sprievodca, ktorý nám pomohol s prestupom a colnými formalitami pri prechode na domáce letisko. Inak sranda ako v márnici. Stále tŕpnete, či s vami letí aj batožina, a či ten, čo za nás vybavuje víza vie, že my sme skutočne my. Veď moja predstava o Afrike bola predstava chaosu, dezorientácie a natrčených rúk. Zabudnite! Stretli sme sa iba s úsmevom, všetko klapalo, nadväzovalo a my sme z toho boli v šoku.
Z Asuánskeho letiska nasadáme priamo do klimatizovaných mikrobusov a hybaj cez Núbijskú púšť do mesta Abu Simbel. Tu už nás čaká materská loď a tri veľké dvojmiestne motorové člny, ktoré sa stanú na šesť dní našou rybárskou obývačkou a spálňou. Vyrážame na vodu a môžeme začať loviť. Toto všetko sa deje po necelých dvadsiatich hodinách od poslednej pusy pri rozlúčke doma. Uveríte?

Systém organizácie rybačky na Asuánskej priehrade je jednoduchý a účelný. Tri motorové člny (tretí čln obsadila dvojica Angličanov) sprevádza väčšia loď na ktorej máme k dispozícii WC, sprchu a jedáleň. Táto loď nás počas dňa čaká vždy v nejakej zátoke, aby sme na nej absolvovali raňajky, obed a večeru na vysokej gurmánskej úrovni s čašníkom pri stole.
Druhy športového rybolovu na Asuánskej priehrade sú prakticky dva. Troling, kedy sa ťahá umelá nástraha za pomaly plávajúcim člnom, alebo prívlač, ktorú môžeme robiť z brehu, alebo z člna. Milan však časom pridáva aj európsku klasiku. Chytanie na plavák a na ťažko.
Sedíme po stranách člna a na silných prívlačových udiciach ťaháme maxivoblery 50-80m za loďou. Snažíme sa, aby každý z nás mal nástrahu inej farby a do inej hĺbky, aby sme týmto spôsobom zväčšili možnosť záberu. Únava z prebdenej noci nenechala na seba dlho čakať. Po hodine monotónneho bublania motora a pravidelného chvenia prútu od kmitajúcej nástrahy vo vode, sa nám hlávky začali skláňať na prsia. „Milan, preber sa!„, kričím na svojho spolubojovníka, „Musíme chytiť prvú africkú rybu, to nás preberie!„
Hany – náš núbijský sprievodca sa nás anglicky opýtal, čo zamýšľame. Za toho svätého mi nejde do hlavy, kde sa miestni Núbijci, ktorí sú o triedu tmavší ako ostatní Egypťania, naučili po anglicky. To ešte netušíme, že v tomto jazyku Hany brilantne ovláda aj sonar s GPS-kom, ktorý je na člne. My iba vytriešťame oči na ich egyptské písmo, ktoré Milošovi silne pripomína rozsypaný čaj.
S člnom pristávame na skalnatom pobreží a začíname s ľahkou prívlačou. Naväzujem malú rotačku a na tretí náhod som zacítil ranu do prútu. Vo vode sa zablyslo strieborné telo ryby unikajúcej do hĺbky. Dvadsať gramový prút a osemnástka silón nie je nič moc, ale chcel som chytiť rybku hoc ako dlaň, len nech vidím, čo sa vo vode skrýva. Ryba vyskakuje odpichnutý ritberger a viac jej už nedovolím. V mojich rukách sa ocitá prvý zástupca africkej ichtyofauny -tigerfish . Roztvorená papuľa, plná ostrých zúbkov. Na radosť Milana ma táto potvora pri vyberaní trojháčika z kútika papule uhryzla do prsta. Tu bojuje o život každý, veľký, či malý. S kvapkami mojej krvi na šupinách, púšťam rybu naspäť do vody. V nasledujúcej hodine som ulovil trinásť kusov tejto potvory a jedného štvorzubca. Štvorzubec je nádherne sfarbená ryba, ktorá sa pri boji naplní vodou, alebo vzduchom a vytvorí malú futbalovú loptu. Pri vypúšťaní vzduchu vydáva zvláštny vŕzgavý zvuk. Nie je pre ňu problém prekusnúť vobler, alebo rybárov prst, ale všetko zas preverovať nemusíme. Voda v priehrade je čistá a viditeľnosť pod hladinu je do hĺbky 1,5m. Preto častokrát vidíme, ako dravec prenasleduje nástrahu a tesne pod hladinou sa vracia naspäť do hlbočiny. Zistili sme, že ani africké ryby nevyprovokuje každý vobler, či rotačka. Ak utrafíte farbu a tvar nástrahy útoky sú častejšie. Podľa útokov začíname rozlišovať o aký druh ryby ide. V tomto prípade sú polarizačné okuliare k nezaplateniu.
Tigerfish (Hydrocynus vittatus)- bleskový útok a rýchly únik. Úžasná rýchlosť štíhleho tela zakončená polmesiacovitou chvostovou plutvou.
Štvorzubec (tetraodon) - pomaly, ale vytrvale prenasleduje nástrahu a útočí tesne pod hladinou. Útok je spojený s nafúknutím tela.
Ostriež nílsky (Lates niloticus) - za korisťou prudko vyráža z hĺbok, alebo z úkrytu pobrežných rastlín.
Ak korisť nechytí, neprenasleduje ju, ale vracia sa späť na svoje stanovisko.
Pri takomto pobrežnom prieskume sme si ani neuvedomili, kedy sa začalo stmievať. V ten deň sme nechytili žiadneho veľkého ostrieža, ale až neskôr sme si uvedomili, že platíme nováčikovskú daň, ktorá neobíde žiadneho. Čas lovu veľkých rýb však ticho prichádza.

Kto nepočul zvuky nočnej Afriky, tak nech si predstaví profesionálny koncert žiab, kde každá chce byť Pavaroti. Podľa hlbokých basov pri kŕkaní, by niektorí jedinci určite bez problémov zabíjali bocianov ušliapaním. Prebúdzame sa ešte za tmy. Všetka tá drobná háveď spolu s nami čaká na východ slnka. Prebúdzajú sa i susedia vo vedľajšom člne a všetci štyria vyrážame na raňajšiu rybačku pozdĺž pobrežia. S Milanom vsádzame na osvedčené voblery z predchádzajúceho dňa. Na tomto výlete skúšame novinku – voblery Lovec. Osvedčené sú v našich vodách a báječne provokujú i miestne ryby. Oceňujeme širokú farebnú škáru tohto výrobku.
Po desiatich minútach na konci mojej udice vyskakuje prvý väčší „nílák„. Ostriežovi odhadujem zo štyri kilá a natešený ho bežím ukázať mojim priateľom, loviacim obďaleč. Nebudem tajiť, jednoducho som chcel zamachrovať. Za rohom panuje totálny zmätok. Miloš letí od člna s kamerou a už po ceste sa snaží filmovať. Jožkova tenučká prívlačovka je ohnutá na prasknutie. Môj úlovok v tejto chvíli nie je vôbec zaujímavý, preto ho tíško púšťam. Päťdesiat metrov od brehu vyskakuje nad hladinu nádherný ostriež. Doširoka roztvorené žiabre a veľká papuľa sa so špľachotom ponárajú do vody za bzukotu vyhrávajúcej brzdy navijaku. Výskok sa zopakoval trikrát. Je dobojované. Jožkov ostriež má hmotnosť 17 kg a stáva sa jeho najťažšou rybou ulovenou na prívlač. Udica s vrhacou záťažou 5-20g vydržala i vďaka 0,12mm splatenej šnúre. Tomu hovorím ideálny raňajkový predkrm.
Ako náhle máme ráno pred vyplávaním chytenú peknú rybu ani troling na rozpálenej palube člna nám nepripadá taký úmorný. O desiatej hodine prestane pofukovať vietor a teplo je na nevydržanie. Vo veľkej prenosnej chladničke , na ktorej pri trolingu sedím máme kus ľadu na chladenie nápojov. Horúčava sa šplhá nad 40°C a mňa od chladnej minerálky bolí hrdlo. Hany, náš trvale opálený sprievodca nepotrebuje naše vysokofaktoriálne krémy na neopaľovanie a ani našu drahú minerálku. Z času na čas sa napije vody z Nílu a nebojí sa žiadnych črevných problémov, ktoré my máme i bez toho. Až tu som pochopil, prečo majú černosi celé telo čierne, iba dlane a chodidlá sú ružové. To preto, lebo keď vyskakujú na obed ukotviť loď, tak na rozžeravených skalách im tá čierna farba ostáva prilepená.
Vláčenie nástrahy za loďou (troling) je z hľadiska rybára, ktorý robí prívlač na našich vodách pohodlná, ale stereotypná. Nechodíte a nehľadáte miesta, kde by sa mohla ryba skrývať, to všetko urobí za vás sprievodca s motorovým člnom. Pomaly sa plaví, prehľadáva vodu v blízkosti pobrežia a keď zbadá na sonari ryby, snaží sa nad miestom preplávať i viackrát. My iba sedíme, držíme udice a čakáme. Záber je preto vždy prekvapivý, priam vám ide vyraziť prút z ruky.
A tak aj bolo. Milanovi z ničoho nič myklo s udicou. Brzda zabzučala a Hany v okamihu vypol motor. „Fish, fish „ – kričí na nás i napriek tomu, sme presvedčení, že iba visíme za haluz pod vodou. Vtom sa znovu rozozvučala brzda navijaku a Milan si ju musel rukou pridŕžať. Začalo preťahovanie. Raz rybár, potom ryba. „No poď ty sráč„ – dodával si môj priateľ odvahu. Po piatich minútach po záseku ostriež prvýkrát vyskakuje. Ak som bol ráno Jožkovi smiešny s mojim štvorkilogramovým ostriežom, tak ten jeho sedemnásťkilogramový bol teraz smiešny Milanovi. Po ďalších výskokoch a prudkých výpadoch je zmorená ryba už pri boku lode. Milanovi pridŕžam udicu, aby mohol pomôcť Hanymu pri vylovovaní ryby. Dopad ostrieža na palubu to bol podnet na hurónsky vreskot a bujarú radosť. Nasledovalo meranie, váženie a fotenie. Tak ten „sráč„ mal rovných 140cm a 51,4 kg. No coment. A to sme na Asuánskej priehrade iba druhý deň!

Ak si niekto myslí, že uprostred Núbijskej púšte je problém zohnať ľad, tak je na omyle. To ide okolo vás rybársky čln a náš sprievodca naň zakýva. Miestni rybári prirazia k našej lodi a mačetou useknú kus z ľadu, ktorý majú prikrytý v člne pod hrubým kobercom. Na viac sa ma už nepýtajte.
Na tretí deň máme už všetci vytipované obľúbené voblery, alebo blyskáče, ktoré sa stávajú tutovkami. môj vobler – Lovec vo farbe ostrieža je neodolateľný pre všetkých tigerfishov v širokom okolí. Milanova nástraha vo farbe pstruha potočného zas oslovuje všetkých menších nílskych ostriežov. Určite ani jeden z druhov rýb, ktoré naše nástrahy napodobňujú, miestne rybie osadenstvo za celý svoj život nevidelo, ale fungujú báječne. Veľkosť úlovkov tigerfishov chytených na prívlač z pobrežia sa pohybuje vo veľkostiach 30-50 centimetrov. Najväčšieho dravca z tejto čeľade sa nám podarilo chytiť na troling a meral rovných 70 cm.
Pri vláčení v zátokách pobrežia, kedy skáčete z jedného rozžeraveného balvana na druhý, ohnivé slnko z vás vypaľuje všetku energiu. Niet divu, že v takomto poblúznení z tepla, Milan dostáva opäť jeden zo svojich nápadov.
"Budem chytať na plavák, musíš mi chytiť malého tigerfisha".
Na prvý pohľad pre nášho rybára nič prevratné, ba priam prekvapujúce , že sa o takejto banalite zmieňujem. Vysvetlím. Aby ste mohli chytať na plavák je potrebné sa vrátiť 500m k ukotvenému člnu a zobrať ďalší kufrík s náradím. Trepať sa s dvomi kufríkmi a s dvomi udicami po rozpálených kameňoch, kedy často krát musíte zapnúť aj predný náhon, tak toto dokáže vyvolať iba africké slnko.
Prvý tigerfish sa už pohupuje na plaváku. Hypnotizujeme ho v blahej nádeji skorého záberu. Po hodine čakania , keď už som začal na páliacom slnku mumifikovať, vyhlasujem návrat k člnu, kde sú zdroje pitnej vody. Milan i napriek tomu, že plánoval priateľku ohúriť snedým telom, to tak isto vzdáva. Pri navíjaní udice zisťujeme, že naša nástraha nebude na háčiku sama. Šnúra sa napína a brzda navijáku vyhráva. Ryba po záseku však vyskakuje 30m doprava od miesta, kde vlasec mizne pod hladinou. Je nám jasné, že náš ostriež oboplával pod vodou prekážku a zdolať ho nebude vôbec ľahké. Po chvíli preťahovania nastáva patová situácia. My nemôžeme vytiahnuť rybu a ryba nemôže utiecť nám. To sa už k nám zbiehajú i naši priatelia, ktorých vyrušil nečakaný pohyb po skalách. Neverím vlastným očiam. Miloš, ktorý sa pred každým kúpaním v Asuánskej priehrade ide vždy ubezpečiť u všetkých sprievodcov, či nie sú na okolí krokodíly, stráca svoju vrodenú plachosť. Vrhá sa nahý do Nílu. Na chvíľu zastavujeme natáčanie kamerou, pretože video budú určite pozerať aj naše priateľky a týmto predchádzame ich zbytočným otázkam.
Uvoľnená šnúra sa napína a boj s prvou rybou na plaváku môže pokračovať. Chýba už iba pár skokov do povinnej zostavy a nasleduje bodové ohodnotenie rozhodcov.
Technická časť : 120cm a 28 kg . Umelecký dojem umocnený Milošovým striptízom: čistá 6.
Ryba zmorená dlhým zdolávaním a fotografovaním zostáva po pustení do vody ležať na boku. Ostal som milo prekvapený, keď jeden z našich núbijských sprievodcov bez váhania skáče do vody, aby rybu pridržal v spriamenej polohe, kým zregeneruje, aby pomaly odplávala do hlbín. Určite by to bola škola nejednému nášmu rybárovi. Afrika získala opäť jeden bod.
Po večeri ležíme s priateľom na našich lôžkach v člne a načúvame zvukom prírody. V tomto blahom nič nerobení, Milana opäť napadá ďalšia z jeho rybárskych myšlienok. Rozhodol sa zaviesť v Afrike lov, ktorý miestni rybári určite nepoznajú. Udicu nahadzuje naťažko a ako nástrahu použije obrovské halibútie pelety dipované ozajstným rybacím smradom. Čakanie na záber preruší zvuk, ktorý sme dlho očakávali, ale nechýbal nám. Piščanie komára pri uchu bolo nespochybniteľné. Ľahký pich do môjho krku mi bol vysvetlený ako momentálne neškodný, lebo aj tak už s tým nič neurobím a malária vyjde najavo až doma. Inak, čo sa týka komárov, bol to prvý a posledný zblúdilec. Zaspali sme. Z rybárskeho sna nás zobudil zvuk roľničky na konci udice. Po záseku ryba zostala uviaznutá v hustých pobrežných porastoch. Nebolo nám súdené chytiť ani jedného z 24 druhov sumcov.

Na ďalší deň prestáva v dopoludňajších hodinách pofukovať vietor a zábery sú čoraz zriedkavejšie. Možno je to spôsobené i tým, že sa nachádzame v tej časti priehrady, kedy nevidieť náprotivný breh a pobrežie je menej členité. No i napriek tomu vediem nad Milanom 6:1. Všetky moje chytené ostrieže majú hmotnosť od 10 do 20 kg, čo je ďaleko za rekordom Milana (51,4kg) z druhého dňa našej africkej rybačky. Jeho tohto dňová prehra dostáva aj duševný rozmer. Do omrzenia si nadvihuje košeľu na pleciach a vykrikuje, kto je najväčší rybár, kto chytil najväčšieho nílskeho ostrieža.
Presuny člnom cez jalové miesta, kde sprievodca nepredpokladá výskyt veľkých rýb prechádzame pomerne veľkou rýchlosťou. Počas jazdy vysvetľujeme nášmu čiernemu Hanymu, aký plán rybolovu sme vymysleli na zajtra. Hany zaklipká neveriaco očami a povie: " You to day fly"(dnes odlietate). Ach bože, hovorím si, až do teraz sme si tak krásne rozumeli a on to chce pokaziť. A opäť mu opakujem plán rybačky na zajtra. Široký úsmev, veľké biele zuby a pokrútenie hlavou. To akože mu nevadí, že sa mýlime. Zastaví čln a na prstoch ruky nám vyráta počet dní a nocí, ktoré sme strávili chytaním rýb. Opäť sa usmeje a pozerá na nás. Vytiahnem letenky a ukazujem mu dátum a čas odletu. Prvýkrát súhlasil. "Yes, yes"- pritakáva. Na sonari cez GPS našiel kalendár a na displeji nám ukazuje deň nášho odletu. "Today" (dnes) .Tak to už na nás bolo moc. Z kufrov lietajú špinavé tričká, ponožky, zubná kefka a v rukách sa nám ocitajú mobily. Nahadzujeme pin a cítime, že koniec sveta je na blízku. On sa nemýlil, je obed a my večer odlietame. Razom sa nám vyjasnilo kopu vecí s predchádzajúceho dňa :
- posledná večera bola hnusne honosná a podával sa o jeden múčnik na viac.
- kamarát Jožko si včera nemohol za toho svätého spomenúť, kedy zjedol dve pilulky naraz. Nechýba mu žiadna tabletka , ďalšia medecína ho čaká až doma.
- Angličania, ktorých vidíme len v jedálni, vytiahli včera na stôl nedopitú whisky s prvého dňa.

Je to jasné: taká rybačka kedy vám vypadne jeden deň, tak tá stojí za to. Dva, tri hlboké nádychy a zisťujeme, koľko času nám zostáva na rybolov pred nasadnutím do áut, ktoré nás vezú do Asuánu na letisko. Posledné dve hodiny, ktoré nám zostali sme sa rozhodli stráviť na malom ostrovčeku a poprehadzovať ho kolom do kola. Pri výbere voblera končím tým istým, ktorým som na Níle začínal, malý, štvorcentimetrový ostriežik. Nahadzujem ho a vláčim pri okraji vodných rastlín, ktoré lemujú časť zátoky. Ryby pochopili, že už nemáme veľa času a berú priam fantasticky. Jeden z úlovkov je vyše kilová tilapia, ktorú poznám iba z akvaristických predajní, kde som ju videl iba vo veľkosti 10 cm. Nástrahu nechávam plávať pomedzi trávy, ktoré tvoria prirodzený úkryt pre všetky druhy rýb. Často však robím chybu, za ktorú doma vždy nadávam mojim kolegom. Nie aby som zvyšky rastlín ručne odstránil s trojháčikov, ale plieskam voblerom o vodu pokiaľ nezostane čistý. Nečudo, že po chvíli ulamujem lopatku. Miesto poškodenej nástrahy naväzujem veľký dvojdielny vobler Lovec. I napriek tomu, že väčšia nástraha ďalej letí, dlho som bez záberu. Z letargie ma preberie silný úder do prútu a šialený ťah. Do dnešného dňa banujem, že som v tejto chvíli nemal na navijaku silnejší vlasec. Útek ryby bol taký razantný, že jemne pridŕžajúc cievku navijaku som svoju osemnástku napínal nadoraz. V určitej chvíli som mal pocit, že by som mohol rybu zastaviť, ale nasledujúci výskok ma presvedčil o beznádejnosti situácie. Pri salte sa ostriežovi omotal silon cez žiabrové oblúky a nasledovalo iba jemné puknutie. Na konci prútu zostal iba chuchvalec preťaženého silonu. Mal som dobrý pocit, hoc i z prehry. Balím udicu a viac nechytám. Chcem, aby to boli moje posledné dojmy, ktoré budú vo mne doznievať.
Zažili sme úžasných šesť dní rybárskeho safari na Asuánskej priehrade. Verím, že sa ešte raz vrátim.