Kanada - Řeka Fraser - Reportáže

Jesetery a lososy z rieky Fraser

Špička prútu hrubá ako malíček sa zachvela. Miloš sa zohol nad udicu a očami ju hypnotizuje. Šnúra sa opäť napne a nasleduje zásek o sile katovho šľahu. Prút sa zohol do oblúku a rybár skoro vypadol z lode. "Miloš, zostaň!"- povelom brzdím kamaráta. Rýchlo odvíjajúca sa šnúra prezrádza bojovného protivníka. Sila brzdy by zastavila aj rozbehnutého cyklistu.

Boeing 747 nazývaný Jumbo vzlietol z frankfurtského letiska a namieril si to cez atlantický oceán a ponad americký kontinent do kanadského veľkomesta Vancouver. Deväťčlenná skupina rybárov sa rozhodla tohtoročnú jeseň venovať rybolovu na rieke Fraser v okolí mestečka Chillivack. Pre rybára nie je vždy prvoradé ubytovanie, ale keď bývate v rodinnom penzióne uprostred kanadskej prírody s výhľadom na rieku, je to taká významná pridaná hodnota, že veru aj rybačka chutí lepšie. Kanadskí manželia Mike a Adriána so svojimi šestnásť ročnými dcérami dvojičkami sa vždy vzorovo starajú o svojich hostí. Po raňajkách, ktorým sme jednohlasne odsúhlasili Michelinskú hviezdu, sme sa spustili dolu strmým chodníkom k rieke, kde nás už čakali sprievodcovia Chris a Tyson.

Rybolov na jesetera prebieha priamo z člna, ktorý je ukotvený uprostred rieky. Loď, ktorá je poháňaná prúdom vody z tryskového motora hravo prekonáva nečakané naplaveniny štrku a iné prekážky plávajúce pod hladinou. V zadnej časti sú umiestnené štyri držiaky udíc, ktoré pri správnom záseku uvoľnia udicu a rybu môžete voľne zdolávať, ale nemusí to byť vždy tak. Po krátkej inštruktáži sme sa postavili za udice a čakali - "Miško, na dvojke máš záber!"- kričí jeho priateľka Martina. Michal trhne udicou raz, druhý raz, tretí raz, ale držiak si ju nedal vziať. Nasleduje ešte niekoľko márnych pokusov, ale drápy držiaka sú pevne zaťaté . Po tomto nevydarenom pokuse išiel náš kamarát na trestnú lavicu, kde si povinne musel nacvičiť vytiahnutie udice z držiaka. "Feri, trojka!"- kričím tento raz ja. Ferové zaseknutie sedelo. Zdolávanie prebiehalo systémom každý chvíľku ťahá pílku. Keďže chytáme na háčiky bez protihrotov udica musí zostať sústavne napnutá pod kontrolou. Už päť rokov platí na rieke Fraser pravidlo, že ryba dlhšia päť stôp sa nesmie vytiahnuť do člnu. Chris nacvičeným chmatom vopchal prsty rybe do papule a potiahol ju do pripravených nosidiel v člne. Nemýlil sa. Podľa kanadského merania od rypáku po výrez na chvostovej plutve mal jeseter 152 cm (cca 5 stôp), ale to netušil, že mi Slováci si meriame úlovok až po koniec chvosta. Stosedemdesiatpäť centimetrov, to je to číslo, ktoré vo Ferovi vyvolalo nekontrolovaný výbuch radosti. " Ty kokso, keď som sa rozhodol pre zájazd, tak číslo stosedemdesiatpäť som si dal ako cieľ"- zvolal Fero- "Splnené !"- a už sa venoval iba foteniu.
Nedá mi nespomenúť, že Martinka ako piaty nerybársky člen posádky člna využila chlapskú eufóriu pri zdolávaní ryby na to, aby sa potichu vytratila na predok lode a urobila to, čo nám chlapom ani v kolektíve nerobí problémy.

Z nenazdania sa z hmly vynoril čln s našimi štyrmi kamarátmi a ukotvil sa neďaleko nás. Vo chvíli, keď ma Miro s Tomášom podpichovali neslušnými gestami mi zabrala ryba. Už pri prvom nápore som vedel, že jej dĺžka určite prekoná moju výšku. Modrina na bruchu od rúčky udice mi vydržala až domov. Boj bol nekonečný a keď sa na hladine prevalilo jej mohutné telo, Chris vyhlásil-"Príliš veľká"- v zmysle, že do člna túto rybu nevytiahne a treba sa odfotiť iba prevesený cez bok lode a tak sa škeriť do foťáku. Na môj smutný psačí pohľad, že ju chcem odmerať reagoval tak, že vo vode k nej priložil lano a to sme následne zmerali. Bol to prvý jeseter cez dva metre (214 cm). To sa ešte len z hory vracala ozvena našich radostných výkrikov, keď vedľajšia loď musela odkotviť, aby mohla prenasledovať veľkú rybu, ktorú mal na udici Tomáš. Po pol hodine zdolávania zamierila loď k brehu, aby sa s rybou mohli odfotiť vo vode. To sme už tušili, že náš rekord bude prekonaný. Bol. Miera, dvestoštyridsaťpäť centimetrov aj s usmiatymi rybármi letela cez sociálne siete do sveta. Vyzerá to tak, ako by sme jesetera pod meter ani nechytili. Nie je to celkom tak. Najmenší jeseter mal veľkosť päťdesiat centimetrov a priemerná dĺžka sa pohybovala od 140-180 cm.

Ďalší deň sme si rozdelili na dve časti. Pol dňa lososy a poobede jesetery. Lososy sme chytali v prítoku rieky Fraser v rieke Harison. Miško nám predviedol, že i do takej čistej rieky tiahnu veľké ryby, aby sa nakŕmili na zdochlinách uhynutých lososov, ktoré odnáša rieka. Podarilo sa mu zdolať jesetera 203 cm a Chrisa sme presvedčili, aby s loďou potiahol k brehu a tam sme sa mohli odfotiť. I takéto fotenie má svoje kanadské pravidlá. Rybu nemôžete vytiahnuť celú nad hladinu, iba do polovice jej tela, aby sa vlastnou váhou nepoškodila. Naši sprievodcovia dostali správu od svojich kolegov, že v ústí rieky v meste Vancouver sa chytá viac jeseterov, ako v horných častiach rieky Fraser. Keďže táto časť revíru patrí do slaných a nie sladkých vôd, musíme si cez internet vytlačiť novú licenciu pre nasledujúci deň. Ráno sme si privstali a po hodine a pol sme dorazili do stredu mesta. Nad riekou sa rozplývala hmla a do slnečného rána sa vyliahol obrovský cestný most na lanách, pod ktorým chytáme ryby. Cítime sa, ako by sme chytali pod mostom SNP v Bratislave. Na pravej strane rieky počuť signalizáciu cúvajúceho auta na skládku železného šrotu a na ľavom brehu uháňa mestská železničná doprava. Nasleduje športovo priemyselná rybačka. Včera nás obletovali orliaci bielohlavý a dnes nám nad hlavami hučí preplnená diaľnica. Neviem, ako to tí Kanaďania robia, ale vo vode ani na brehu sme nenašli žiadnu plastovú fľašu a či igelitové vrecko. Dokonca ani len mostné piliere sa miestnym sprejerom nechce "vyzdobiť" a na dôvažok uprostred veľkomesta chytáme jednu rybu za druhou. Netvrdím, že sú to všetko kapitálne kusy, ale tá posledná stála za to.

Po obede sa prúd v rieke otočil a voda vďaka prílivu tiekla opačným smerom do vnútrozemia. Tak ani toto sme nečakali a vtedy Fero zasekol monštrum, ktoré keď vyskočilo nad vodu, nás presvedčilo, že fotenie pri brehu bude nevyhnutné.
Chris našiel vhodné miesto pri oddychujúcej skupinke mladých ľudí, ktorí keď uzreli čo ťaháme za člnom bez ostychu začali tlieskať. Nasleduje rýchle prezliekanie do broďákov a šup do vody.
Jeseter meria 252 cm a váhu odhadujeme na stotridsať kilogramov. Fero ešte plný adrenalínu zo zdolávania ma svojím objatím pridusil a pusou na čelo rybieho krásavca vracia obra na slobodu.
V tento deň aj Janko na našej ďalšej lodi chytil jesetera s ľahko zapamätateľným číslom 222 cm. Spolu sme chytili v strede veľkomesta 24 ks rýb.


Rybolov jeseterov v mútnych vodách rieky Fraser sme striedali s lovom lososov v jeho prítoku v krištáľovo čistej rieke Harison. Táto rieka s množstvom ramien vzdialená dvadsať minút plavby loďou od nášho penziónu je cieľom každoročného ťahu všetkých piatich druhov tichomorského lososa: gorbuša (losos ružový), nerka (losos červený), keta (losos pacifický-psí), čaviča (losos kráľovský) a kisuč ( losos strieborný). Z týchto rýb iba najmenší losos nerka ťahá na výter iba každý druhý vždy v nepárny kalendárny rok. Odborníci sa domnievajú, že pravdepodobne v dávnej minulosti prírodná katastrofa zapríčinila vyhynutie celej jednej ročníkovej generácie. Hlavným rozdielom medzi lososmi atlantickými a pacifickými je ten, že tichomorský losos tiahnuci v dospelosti do tej istej rieky, v ktorej sa vygúlil z ikry uhynie. S touto skutočnosťou sme sa stretávali na rieke každý deň. Priamo pod nohami sa nám plietli lososy, ktorých telá boli po vytretí zdevastované a napadnuté plesňou. Títo lososy zombíci, ktorí boli viac mŕtvi ako živí v kolobehu života splnili svoju úlohu v podobe oplodnených ikier. Na ich zdochliny čakal celý živočíšny reťazec. Zlietali sa tu orly a čajky, po večeroch hodovali medvede a vo vode sa napchávali tulene a jesetery. Zomrel kráľ, nech žije kráľ! V období, začiatkom novembra bol stále veľmi silný ťah lososa keta, zvaného domácimi Chum. Každý druh lososa po príchode z mora do sladkej vody riek mení svoju striebornú farbu na červenú, hnedú a z ryby sa stáva viacfarebný bojovník o priemernej váhe 7-10 kg.

Dosť bolo vlastivedy, poďme loviť. "Marián, ako dopadol váš prvý lov?" -oslovil som kamaráta po návrate do penziónu. Sme rozdelení do dvoch člnov a my sme tento deň ešte zasvätili lovu jeseterov. "Čo je viem, chytili sme dohromady zo dvadsať kusov lososov, neviem, či je to dosť? "- hovorí s neistotou v hlase. Keďže som v Kanade už po piaty krát, vysvetlil som "greenhornovi" ako je potrebné viesť nástrahu nad dnom a ako priťahovať a povoľovať nástrahu v prúde rieky. Na ďalší deň mi na tú istú otázku s neutajiteľným víťazným leskom v očiach odpovedá- : Csss, dnes cez dvesto kusov"- a škodoradostne dodal -"Je to dosť!?". "Tak to ste nám to dnes natreli. My sme mali iba stodvadsať"- a rozmýšľam, kto bol ten rozdielový hráč. S ďalšieho rozhovoru vyplynulo, že oni pri zdolávaní využívali sprievodcu Tysona, ktorý im vylovoval ryby do podberáku, pokiaľ my sme vylovovali ryby originálnym lososím úchopom za chvost. Samozrejme tento chmat sa vždy nepodaril, ryba vyrazila do prúdu a boj s ňou začal od začiatku.

Stalo sa nám každodennou tradíciou a rituálom, že po návrate z lovu sme sa usadili na terase okolo propanbutanového ohníka a hodnotili sme rybárske úspechy. Z ubúdajúcim svetlom ryby rástli, množstvá sa zväčšovali a gestikulácia sa zrýchľovala. "Pozor, pozor a to som vám ešte nepovedal, že dnes som chytil kinga (losos kráľovský)"- machruje Miro a tasí mobil aby nám vytrel zrak fotkou. Naozaj, pochvalne prikyvujeme hlavou. "Tak moment, všetci sa fotíte z trofejnými kusmi, ale pozrite sa na tento úlovok"- hovorí Miloš a prízvukuje, že bol chytený udicou na jesetera. Tentokrát vyťahujem mobil ja a ukazujem všetkým desať centimetrového hlaváča, ktorého Miloš drží v predpažených rukách. Ryba sa chytila tak, že sa zakusla do ženskej pančuchy naplnenej lososími ikrami a nevedela návnadu vypľuť. Smiech bujarej partie sa nesie dolinou ponad rieku. " Jejdanenko ako som sa zľakla"- zvrieskne Martina a hľadí na malého mývala, ktorý sa vynorí z tmy. Zobral si kúsok chleba a opäť zmyzol nedbajúc na to, že sme si s ním chceli urobiť selfí.

Tento večer sme si naplánovali večeru mimo penzión v mestečku Chilliwack. Vylosovaná bola "Indián restaurant" lebo v googli mala najlepšie hodnotenia. Hviezdičiek mala viac, ako generál. Už sme sa všetci v duchu tešili na bizónie steaky, až kým sme nezastali pred dverami reštaurácie. Miesto obsluhy v čelenkách nás ovanula vôňa všade prítomného karí. Z indiánskej večere sa nakoniec vykľula indická. No čo už, aj Kolumbus sa plavil do Indie a pristál medzi indiánmi. My sme si to otočili.

Posledný deň lososej rybačky bol excelentný. Ryby brali ako divé. Často krát sme zdolávali rybu dvaja i traja súčasne. Darilo sa nám chytať ryby, ktoré boli v sladkej vode iba krátko a preto boli plné sily. Nádherne sfarbené telá lososov vyskakujúce nad vodu na pozadí kanadskej prírody tak to je čistý gýč. Viete, kedy je rybačka vydarená? Keď vás osloví kamarát s ponukou, že vás odfotí s desaťkilovým lososom a vy mu poviete "Teraz ešte nie, až s tým ďalším". Verte mi, že takéto tvrdenie hraničí s istotou.

Počas zájazdu osem rybárov za tri dni rybačky na losov chytilo cez 300 kusov lososa chum (keta), zo desať lososov nerka (losos červený), jedného lososa strieborného (coho) a jeden kus lososa kráľovského (čaviča). Prežili sme šesť krásnych slnečných dní v náručí prírody Britskej Kolumbie. Boli sme pripravený na dážď, hmlu a vietor. Teplota cez deň vystúpila častokrát aj nad pätnásť stupňov, čo je na miestne pomery v tomto období výnimočné.
S riekou Fraser sme sa rozlúčili, ale pevne verím, že v každom z nás ostal pocit, že keď bude možnosť, rád sa sem vráti.