Madagaskar - Terres Rouges - Reportáže

Chlapská časť osadenstva zostala po jedle rozvalená v ratanových kreslách a k jemne pikantnej večeri si chlapi prispôsobili aj svoje vtipy. Dvanásť ročný Oliver, perla rybárskej časti osadenstva, sa hral so svojim tabletom a spontánne sa pripojil k doznievajúcemu smiechu. Zrazu zdvihol hlavu a hovorí: "Viete, že ženy sa delia na dve skupiny?" Pohľadom skontroloval pootvorené ústa rybárskych kolegov a pokračoval: " Delia sa na dobre oblečené a na dobre, že sú oblečené". Oči mužov skontrolovali klábosiace ženy a vybuchli do hurónskeho rehotu.

Rybársky zájazd na Madagaskar sa začal plánovať už pred rokom pri dobrom vínečku na stretnutí rybárov vo vinárstve Terra Parna v dedinke Suchá nad Parnou pri Trnave. Vybrali sme si ostrov, ktorý sa nachádza asi hodinu plavby od samotného veľkého ostrova Madagaskar .

Let z Viedne cez Rím priamo na miniletisko v Nossy Be sa uskutočňuje iba raz do týždňa. Príletová hala svojou veľkosťou pripomína skôr železničnú stanicu ako medzinárodné letisko. Dopravný pás na batožinu je dlhý ako detský kolotoč na hodoch a my očami sledujeme ako naň hádžu naše kufre. Usmiaty mladík pomohol môjmu susedovi naložiť batožinu na vozík a už šúcha ukazovák s palcom pred jeho očami, aby mu pripomenul staré-známe-"V živote nič nie je zadarmo". O chvíľu sa objaví naše objemné púzdro s udicami, spoza ktorého vytŕča otvorená dlaň. „Díško“,“všimné“, „bakšiš“ – je všade okolo nás. Rýchlo sa snažím utiecť z haly, ale môj rezký krok neunikol mužovi v uniforme sediacemu pri malom stolíku. Kývol na mňa prstom a ukázal na môj kufor. Pochopil som, colná kontrola. Snažím sa vyložiť kufor na stôl, aby som mu ho otvoril. To sa colníka priam dotklo. Veď on mi úprimne verí, že v ňom nemám nič, čo by ohrozilo tamojšie colné zákony, len jeho natrčená ruka ukrytá za kufrom chce odmenu za jeho lojalitu. Vkladám do nej ďalšie dva doláre na posilnenie šedej , či podľa pleti skôr čiernej ekonomiky Madagaskaru.
Po desiatich minútach cesty mikrobusom sa ocitáme na okraji pobrežia, kde nás už čakajú člny, ktoré nás zavezú na našu pláž. Päť manželských párov a jeden pár otec a syn sa vybralo pozrieť miesta, kde to ten Móric Beňovský z Vrbového pri Piešťanoch začal kariéru ako prvý Madagaskarský kráľ. Na rozľahlej pláži sa nachádza sedem malých drevených bungalovov. Ich zariadenie je prakticky iba veľká dvojposteľ s moskytierou a nič iné na čo by zbytočne sadal prach. Opodiaľ sú dve malé chatky, v ktorých je kúpeľňa z keramickým umývadlom a záchod, podotýkam, že je splachovací. Na konci rozsiahlej pláže je krytá jedáleň a dve chatky, ktoré slúžia ako kuchyňa a sklad.
Kde oko dohliadne, nikde nikoho, iba my, more a divočina za chrbtom. Až tu si o chvíľu uvedomíme, že človek môže fungovať aj bez televízora, internetu a skoro aj bez mobilu, lebo signál je iba kde tu a iba kedy tedy.
Hneď po ubytovaní zvoláva hlad všetkých účastníkov zájazdu do jedálne. Nič väčšmi nerozladí chlapa, ako škŕkanie prázdneho žalúdka. Ďalšia pol hodina čakania na jedlo urobila z Jana a Petra nebezpečných hladných tigrov, ale to, čo predvádzal kuchár, sa dá opísať ako skutočné gastronomické divy. Na stôl sa priniesli tri veľké tácky talianskeho carpacio- tenunké plátky z čerstvej surovej ryby a údeného plachetníka. Pochutili si aj tí, ktorí by doma takúto delikatesu nejedli. Nasledovalo pikantné kura, šalát z čerstvej zeleniny a na záver flambované ovocie. Tak, takúto hostinu, ktorá sa neskôr opakovala každý deň, tak to sme nečakali.


Nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme preto, aby sme chytali ryby. Trochu nás zarazilo, keď Džony, spolumajiteľ kempingu, starší urastený chlap, vyhlásil, že raňajky sú bez výnimky pre všetkých už ráno o pol siedmej, aby sme čo najskôr vyrazili na ryby. K dispozícii máme dva malé katamarany pre dvoch ľudí a jeden veľký, ktorý je ideálny pre štyroch rybárov. Do veľkého člnu nastupuje duo Jozefov spolu so mnou a podarilo sa nám presvedčiť naše dve dievčatá, u ktorých v tejto chvíli ešte zvíťazila zvedavosť nad strachom. Rybolov sme začali dve- tri míle od pobrežia, kde sa nachádzali veľké plytčiny, čo dávalo predpoklad k lovu na povrchovú prívlač- poping. Keď sme po hodine zaregistrovali iba jeden jediný útok, meníme taktiku a prehovárame kapitána, aby nás zaviezol na miesta vhodné pre speed – jiging, čiže veľmi rýchle pilkrovanie. Je to presne ten spôsob rybolovu, o ktorom hlásal nápis na socialistických kasárňach pri odvode brancov. „Z vašich chlapcov urobíme chlapov!“. Makať niekoľko hodín s prútom, keď špeciálny tenký pilker s jednohákom na šnúrke spustíte do hĺbky až šesťdesiat metrov a následne veľmi rýchlo navíjate tak, že vám špička prútu kmitá nad vodou ako ihla v šijacom stroji a po pritiahnutí nástrahy pod hladinu opäť preklopíte oblúk navijaku a jig opäť klesá ku dnu, tak to dá zabrať. Prvá ryba výpravy bol malý kanic, ktorý zabral tesne nad dnom.
Jozef, ktorého kapitán Džony (inak rodený Talian) začal familiárne oslovovať „doktóre“ nám ukázal „zač je toho lakeť“. V priebehu jednej hodiny zdolal päť rýb bez toho, aby sme si my s ďalším Jozefom čo i len škrtli. Zdolal dva kranasy a tri menšie barakudy. Po dvoch zbabraných záberoch zasekol Jožko niečo mimoriadne veľké. Jigingový prút, ktorý zdolal aj plachetníka bol teraz ohnutý až k hladine. Ryba bola v zbesilom úniku a nedala sa vôbec zastaviť. Jožka sme zapli do zdolávacieho opasku, aby mohol pritvrdiť muziku. Vzopretý stehnami a lakťami o bok lode konečne zastavil rybu a z celej sily sa oprel do päťstogramového prútu. Hneď som vedel, že niečo musí prasknúť. Podľa mňa najskôr to nevydrží uzol, ktorý spájal monofil zo spletanou šnúrou. Džony zo svojho kapitánskeho mostíka usmerňuje- „Pomaly, pomaly, to bude veľký kanic a ten môže mať aj cez sto kilogramov!“. A vtedy to prdlo. Špička prútu sa narovnala a Jožko smutne navíja uvoľnenú šnúru. Neveríme vlastným očiam. Nepovolil uzol, ale oceľový krúžok na karabínke sa natiahol do malej elipsy a zostal otvorený. Ryba je fuč. Tak to je niečo, tu sa lovia ozaj veľké ryby.
Ďalšieho obra zasekol náš „doktóre“. Ryba opäť vyráža do hĺbky a je ešte rýchlejšia ako predchádzajúca. Vo vzduchu visí otázka, komu dôjdu skôr sily, rybárovi, či rybe. Z Dodovho veselého úsmevu sa po dvadsiatich minútach stáva úškrn hororového klauna z filmu "Saw". Prechádza z jednej strany paluby na druhú tak aby nedovolil rybe dostať sa do motora alebo pod kýl lode .Každú chvíľu si uvoľňuje ruku, v ktorej kŕčovito zviera udicu, lebo rameno už vypovedáva poslušnosť. Natlačení k zábradliu čakáme na prví záblesk ryby pod hladinou. Terry, náš madagaskarský pomocník stojí jednou nohou na motore a rukou sa pridŕža zábradlia z vonkajšej strany lode. V tomto akrobatickom postoji sa hlboko predkloní a za chvost vytiahne z vĺn obrovského kranasa. Úlovok sa plieska na palube a my mu odhadujeme úctyhodných dvadsať kilogramov. "Ty kokso, dal mi riadne zabrať " -hovorí doktóre a šúcha si dlaňou ubolené rameno. Nádherný kranas po fotení putuje strmhlav do vody.
Chvíľu na to Jožko vytiahol nádherne sfarbeného kranasa zlatého, ktorý už nemal toľko šťastia ako jeho strieborný predchodca a vracia sa na šupinkovom lade do tábora ako budúce carpaccio. Za prvý deň rybačky sa chytilo na našom katamaráne osemnásť kusov rýb. Hrdí vystupujeme na pláž, kde práve prikotvil malý katamarán, z ktorého vyskakuje Janko a pred sebou drží vztýčený palec na znak víťazstva. "Peter, prvý záber sme pokazili, plachetník sa vypol po výskoku. Druhý záber a následný výskok ryby nás šokoval. Bol to marlín. Ryba vyskočila iba niekoľko metrov od nás a my sme boli radi že sa pri úniku vypla, lebo na takú obrovskú rybu sme ani my linčania neboli pripravení"- hovorí mi vzrušene Janči, najväčší rybársky guru v Linči. "Tretí záber už sedel" hovorí jeho spolubojovník Peter a vyťahuje foták, kde vidíme ako pózuje s uloveným plachetníkom. "Mám iba dve fotky, viac sme si netrúfli, aby sme rybu vrátili nepoškodenú späť do vody" doplnil spokojný Kysučan. Tento neuveriteľný deň zavŕšil poobedňajším plachetníkom aj Janko. MMS-ka s fotkou jeho úlovku letela do Zelenča, aby starosta dediny predsa len prehodnotil obsah starého erbu obce a porozmýšľal o zakomponovaní tejto ryby medzi dva pšeničné klasy miesto pluhu.




Večer začal fúkať silný vietor a vlny na oceáne si nasadili biele parochne. Pri raňajkách sa naše dievčatá priznali, že celú noc nespali, lebo hukot vĺn a silný nárazový vietor predierajúci sa do naších drevených bungalovov im naháňal strach. Džony pri káve telefonický zistil, že prognóza na nasledujúcich šesť hodín je bez výraznej zmeny. Bolo rozhodnuté. Nebudeme riskovať morskú nemoc, zostaneme na súši a ideme navštíviť najbližšiu dedinu a tamojšiu školu, ktorá sa nachádza v neďalekých horách. Majiteľ kempu nám pridelil ako doprovod staršieho chlapíka o ktorom vyhlásil, že sa stará nielen o technický chod nášho ubytovania, ale je zároveň aj miestnym cirkevným hodnostárom-diakonom. Šťúply usmiaty muž vyrazil smerom do džungle nasledovaný siedmimi zvedavými Európanmi. O chvíľu nás už pohltila húština, začínajúca sa za našimi bungalovmi. Každú chvíľu stojíme a obdivujeme nejakú rastlinu. Cítim sa ako na exkurzií v arborétu. Na vlastné oči vidíme divo rastúce stromy a kríky, ktorých plody poznáme (a niektoré aj nie) z regálov oddelenia ovocia a zeleniny v našich hypermarketoch. Trháme si drobné limetky (boli kyslé jak šľak), fotíme kvety banánovníkov, s úctou obdivujeme obrovský košatý mangovník a zvedavo prikúkame na neznáme chlpaté plody visiace z vysokého stromu. Prechádzame na okrajom mangrovníkového porastu, kde sa musíme vyzuť aby sme mohli pokračovať po plytkom zálive, ktorý je priechodný iba pri odlive. Čľapkajúc bosými nohami ženieme pred sebou kraby a v diaľke na pobreží sú vidieť prvé domorodé príbytky. Z chatrčí ukrytých pod stromami vychádzajú deti. Smejú sa a čakajú nás ukrytí v tieni. Tu sme hostia, preto veľmi opatrne vyťahujem foťák a s úsmevom naznačujem čo chcem robiť. Pravdepodobne mám viac odvahy ako slušnosti a tak fotím a fotím. Nikto sa neodvracia a dokonca mi niektorý malí nezbedníci aj zapózovali. Cez maličkú dedinku prejdeme veľmi rýchlo a pokračujem do hôr. Po hodine cesty sme uvideli jedinú murovanú budovu v širokom okolí. Je to miestna škola postavená za peniaze organizácie Unicef. Triedy boli prázdne, tabuľa popísaná násobilkou a pred dverami stál neoholený a ufúlaný riaditeľ Fransois, ktorý nás uvítal až veľmi prehnanou radosťou. Stále dookola mlel tú istú vetu a podľa jeho nie celkom koordinovaných pohybov sme neskôr skonštatovali, že okrem pedagóga je určite aj hlavným technológom-ochutnávačom výrobne liehu, ktorú sme našli ukrytú v pralese. Náš sprievodca nám vysvetlil že sa tam destiluje lieh potrebný pri spracovaní parfumov. O chvíľu k nám pricupitala veľmi skromná čierna žienka s hromadou žiakov a my sme si spravili zopár fotiek pred tabulou, v školskej lavici a na záver sme urobili zápis do knihy návštev.
Jožko odovzdal pani učiteľke náš finančný príspevok na zveľadenie školy, za čo Doktóre dostal takú pusu o akej ani nesníval a v noci sa pri spomienke na ňu spotený strhával zo spánku.


Výlet za poznávaním ostrova sme po obede opäť vymenili za rybačku. Vietor sa utíšil a my sme mohli bez obáv vyplávať na mierne rozbúrené more. Posádku veľkej lode dnes tvorili Janči s Peťom a Oliver s otcom. Iba z rečí po večeri viem, že to bol pre nich mimoriadny deň. Oliver zdolal plachetníka a kapitán Džony zliezol z kapitánskeho mostíka, aby osobne poblahoželal rybárovi a zakázal rybu pustiť späť do vody. Sľúbil Oliverovi že mu z nej dá vyrobiť trofej. Druhú veľkú rybu chytil Peter, Oliverov otec . Toto stoštyridsať centimetrové wahoo však zostalo iba v tieni slávy Oliverovho plachetníka.
Jozefovci a ja sme na malom člne neboli až taký úspešní. Hoc sme tiež chytili plachetníka, no pri jeho výskokoch a počas ďalšieho zdolávania, kedy si Doktóre Jožko obliekal zdolávací opasok, sa nám ryba vypla z háčiku. Škoda. Počas jiggingu sme chytili zopár kanicov a kranasov, ale ani jeden neprekonal hranicu pätnástich kilogramov.
Večer sediac v plátených lehátkach, ktoré mali tú vlastnosť, že sa nedalo z nich vstať a pri sadaní ste si po každý krát privreli prst, si vymiename zážitky z celodenného rybolovu. " Čujte! Z ničoho nič sa kúsok od lode vynoril obrovský žralok veľrybí. "- urobil som rečnícku pomlku, aby som na seba upútal pozornosť aj dámskej časti spoločnosti." Bol dlhší ako naša loď, kapitán mu odhadol pätnásť metrov, vraj takého veľkého ešte nevidel." Dohovoril som s hrdosťou v hlase. "My sme zase pozorovali vynárajúce sa veľryby plávajúce popri pobreží" podotkol Kysučan Peter. "Boli však ďaleko, že?" pýtam sa iba tak na oko, aby som zdôraznil ako blízko sme my mali nášho obrieho žraloka. "Neboli" pokračuje Peter. Jedna sa vynorila tesne za loďou a naša ťahaná nástraha chobotnice jej prešla po chrbte. Našťastie bez toho, aby sa o neho zachytila" zakontroval Peter. Tak na toto by dal rekontru iba barón Prášil, ktorému obdobná veľryba prehltla celú loď.
Pri večeri Janko vstal a s vážnym hlasom povedal: " Dovoľte priatelia,aby som ako zástupca linčianskeho kráľovstva za zdolanie plachetníka dva metre šesťdesiat bez pomoci dospelého rybára, udelil nášmu dvanásť ročnému Oliverovi šľachtický titul - Sir."Veď však to"-zamrmlal si Jožko. Vierka, ktorá sprevádzala manžela Petra na celodennej rybačke nám na otázku: ako bolo?, s plachým úsmevom odpovedá: "Mám obrovský zážitok. Videla som hodinový boj Olivera s veľkou rybou. Bola to čistá novela" Chlapec a more".




V strede pobytu sme mali naplánovanú plavbu na ostrov Nossy Komba, kde sme mali na vlastné oči vidieť lemury, vyhľadávanú to turistickú atrakciu Madagaskaru. Miestny sprievodca nás zaviedol za dedinu na okraj pralesa, kde začal palicou trieskať po kmeni stromu a nepríčetne vykrikovať mahy-mahy-mahy. V korunách stromov nastal rozruch, ale žiadny King Kong na zem nezliezol. Opäť nasledovalo búchanie po stromoch a my natŕčame ruky s banánmi do vetiev stromu. Z ničoho nič sa na nás spustila skupina lemurov. Čierne samce naťahujú paprčky po banánoch a hnedé samice s pricucnutými mláďatami visia hneď za nimi. O chvíľu ich máme všade. Sedia nám na pleciach, lozia po rukách a skáču nám po hlavách. Kto neverí nech tam beží. O kúsok ďalej miestny chalan vyhrabáva z lístia veľhada kráľovského a ponúka ho ako dekoráciu krku a dekoltu naším dievčatám. Nechcú. Ani ja nechcem, lenže mňa sa nepýta a tak tam stojím omotaným hadom a tvárim sa, že mi to nevadí. Pohladenie korytnačky a smutného chameleóna sa odo mňa berie ako samozrejmosť.

Posledný deň rybolovu chytám z malého katamaránu spolu z Jankom. V kempe zostal z rybárov už iba Oliver s otcom, všetci ostatný odplávali do najväčšieho mesta na ostrove- Hellville. Plavíme sa asi päť míľ od ostrova a hladina vôkol nás priam vrie. Na malé rybky na hladine útočia z hĺbky oceánu tuniaky a z nebies na nich padajú operené vtáčie šípi. So svojimi nástrahami krížujeme toto bojové pole, ale bez úspechu. Vtedy nám lodivod Džafar ukazuje prstom neďaleko lode plávajúce ryby. Kúsok od nás, tesne pod hladinou plávajú dvaja plachetníci, ktorým z času na čas vidíme preblysnúť medzi vlnami vejárovitú chrbtovú plachtu a špicatý bodec. Napriek tomu že im nástrahy ťaháme popod nos, sme bez záberu. Aj takéto nevďačné sú madagaskarské vody plné rýb. Počas celého dňa sme nechytili rybu. O to väčšia je naša hanba, keď sme zistili, že zopár míľ od nás chytil Oliver s otcom minimálne pätnásť rýb cez desať kilogramov!

Skoro ráno sa lúčime s Madagaskarom a priateľským kolektívom tábora, ktorí sa o nás celý týždeň príkladne staral. Veríme, že sa späť ešte niekedy vrátime.