Švédsko - Nedre Dalalven - Reportáže

To, čo nám robí radosť sa nemá odkladať. Hneď pri prvom náznaku záujmu o šťukovú rybačku vo svete, vo februári tohto roku, som mojim priateľom nedal žiadnu šancu. Do hodiny som im vypracoval návrh hneď niekoľkých lokalít so skvelými revírmi vo Švédsku. Takáto ponuka sa skutočne nedala odmietnuť a už v ten deň som začal vyberať zálohy na zájazd. Našu základnú štvoricu som rozšíril o ďalších dvoch rybárov, Martina a Mareka. Tí mali naplánované ísť na šťuky do Fínska už v minulom roku, ale Marek sa rozhodol po vzore našich neprispôsobivých občanov, spáliť pri chate nahrabanú kopu lístia a suchej trávy. Nič múdrejšieho ho však pri tom nenapadlo, iba túto vlhkú hromadu poliať benzínom. Najprv iba trochu, ale pre istotu ešte trošičku, nech to pekne horí. A veru horelo. Po výbuchu, ktorý zobudil aj suseda až v hen-druhej doline horeli aj Marekové nohy, ale iba medzi vibramami a trenírkami, no zato do chrumkava. Preto sa výprava ich nekonala a idú s nami až na tento rok.
Dohodli sme sa cestovať všetci šiesti spolu. Požičali sme si za slušný peniaz veľký Citroen Jumper a naložili sme ho až po strop. Na okná sme nacapili nie jeden, ale hneď dva navigačné prístroje. Samozrejme, že boli nekompaktabilné a virtuálna navigátorka Andrea sa hádala s virtuálnou Máriou snaď pred každou druhou odbočkou. Ako správny Slováci vypočuli sme si názor jednej, potom druhej baby a urobili si po svojom, čo malo za následok, že keď sa dal Berlín obísť sprava (názor Andrey), alebo zľava (tak to tvrdila zásadová Mária), my sme si to namierili stredom, síce po diaľnici, ale do úplne neprejazdnej zápchy. Varujem vás! Dávajte si pozor, aby sa vám nechcelo cikať pri prejazde hlavným mestom Nemecka. Berlín je o tretej poobede ucpatý ako trojročný chlapec, keď tajne zje pol kila várovej čokolády. Strašné. Najprv som bol mojou prosbou o urýchlené nájdenie parkoviska svojím priateľom na posmech, ale po hodine sa začala v ich očiach objavovať spoluúčasť a pocit neistoty, či ešte skutočne vydržím. Nekonečná rada áut moje trápenie predĺžila o ďalšiu polhodinu a mňa zaradila medzi rekordmanov v udržateľnosti množstva moču silou vôle.
Ďalšia cesta už prebehla bez vážnych závad, ak považujeme za normálny cvrkot tisíc cvrčkov, ktorý celou cestou vyludzovala tabuľa tvrdeného polystyrenu opierajúca sa o sklo auta v zabarikádovanom batožinovom priestore. Napriek preplneným cestám sme do prístavu v Rostocku prišli načas a keď sa osvetlený kolos trajektu objavil v tme, už sme vedeli, že polovicu cesty máme šťastne za sebou. Po nalodení, v momente, keď sa Vašo dozvedel, s kým spí v kajute, siahol do kabele a vytiahol mikroténové vrecko plné štupľov do uší, ktoré s úsmevom ponúkal všetkým spolunocľažníkom. „Budete ich potrebovať“- podotkol. Onedlho po vyplávaní trajektu a našom uložení sa na spánok sa tichou nocou prenieslo epicentrum hluku a vybrácií zo strojovne do kajuty s číslom 936.
Cieľ našej cesty sa nachádzal stosedemdesiat kilometrov za Štokholmom. Ubytovaní sme boli v chatovej osade, na brehu prírodného jazera Färnebofjärden, ktoré napája rieka Dalälven. Rozsiahle borovicové a zmiešané lesy sú súčasťou Národného parku Färnebofjärden. Dĺžka jazera je viac ako dvadsať kilometrov a jeho rozloha je ohromujúcich päťtisíc hektárov. Po celom jazere sú roztrúsené väčšie, či menšie ostrovčeky s členitým pobrežím. Na niektoré z ostrovov je v tomto období prísne zakázané vystupovať z člnu kvôli jarnému hniezdeniu vtákov. Vôkol nás sa rozprestierala čistá príroda. Zátoky zarastené rákosím, zoschnuté stromy popadané do vody, osamotené balvany vyčnievajúce z vody ďaleko od brehu a všade prítomné vodné vtáctvo vytvára oázu kľudu a rybárskej pohody. Hodinu po prevzatí chatky a zakúpení rybárskych povoleniek už sedíme v člnoch a provokujeme šťuky k útoku. Teraz už neviem, či si Majo vybral do člnu mňa, alebo ja jeho, no vytvorili sme tandem na celý pobyt.
Dvesto metrov od prístavu Majo chytil prvú rybu výpravy. Malé päťdesiat centimetrové šťučiatko sme nevyťahovali ani do člna a vypli sme ho priamo vo vode. Pravidlá revíru dovoľujú si denne privlastniť jeden úlovok, ktorým môže byť zubáč nad päťdesiat centimetrov, pstruh nad štyridsať centimetrov , alebo šťuka do jedného metra. Rozhodli sme sa, že určite nejakú tú šťuku i ochutnáme, ale nemienime tu robiť žiadne filetovacie závody a aby sme dodali rybačke súťaživý náboj, rozhodli sme sa naše úlovky každý deň sumarizovať a toho, kto chytí najväčšiu šťuku aj odmeniť. Spoločne sme sa poskladali po desať eur a víťaz má dovolené zvyšku kolektívu kúpiť za odmenu večeru v reštaurácii na spiatočnom trajekte.
Už tretia Majova šťuka stála za foto. K útoku ju vyprovokoval osemnásť centimetrový delený vobler vo farbe belice, ktorý s Majom kraľoval aj ďalších šesť dní rybačky. Bola to neskutočná nástraha. Prenasledovali ho šťuky a ostrieže zo širokého okolia. Normálne mi odoberal chuť do súťaže. Kým ja som sa trápil a po celodennom hádzaní som mal na konte v priemere päť až šesť šťúk, to môj spolubojovník v člne chytal skoro každý deň s prechodom cez desiatku. Už prvý deň chytil šťuku cez deväťdesiat centimetrov a zároveň to bola aj posledná ryba, ktorú som mu pomohol vyloviť podberákom. Jej saltá na dne člna s voblerom v papuli tak dokonale domotali sieťku podberáku a z ryby vytvorili rolovanú šunku, že rozmotávanie a vyslobodzovanie trvalo dlhšie ako jej zdolávanie. Všetky ďalšie ryby sme uvoľňovali už vo vode, alebo v prípade nevyhnutnosti uvoľnenia háčika bola ryba vytiahnutá do člnu samosvornými vylovovacími kliešťami, ktoré sa tu stali nenahraditeľnými.
Večer čo večer sedíme so sklonenými hlavami nad mapkou revíru a vyberáme trasu na nasledujúci celodenný lov. Obrovská rozloha jazera posiata desiatkami ostrovov, s ktorých sú niektoré obývané malými chatkami iba par desiatok metrov od tých, ktoré sú vyhlásené za štátnu rezerváciu sa podoba na jedno veľké prírodné bludisko. Čestné slovo, nie vždy som si bol istí, či plávame správnym smerom a keď som sa Maja spýtal kde si myslí, že sme, zapichol prst ďaleko od mnou označeného miesta. Tiež netušil, kde je sever, no ako zázrakom sme sa vždy vrátili načas do prístavu.
Jarino, ktorý tvoril posádku člna aj izby s Vašom chytil na druhý deň úžasne vyfarbeného a prudko konzumného tridsaťsedem centimetrového ostrieža. Všetky ďalšie ostrieže chytené do konca zájazdu skončili tesne pod touto hranicou, hoci sme sa dočítali, že v jazere sa nachádzajú aj dvoj kilogramové jedince. V predposledný deň mali obaja na udici v priebehu pol hodiny tu istú šťuku dvakrát. Červený fľak na hlave bol toho neklamným dôkazom. Keď Vašo chytil tuto rybu po tretíkrát veril, že už mu neujde. Pri jednom z mnoho prudkých výpadov však nevydržala karabínka a šťuka, ktorej odhadovali silno cez meter ušla bez rozlúčky.
Treťou loviacou dvojicou boli Martin s Marekom. Martin už skúsený rybár každý deň chytal svoj štandard sedem až osem šťúk denne. Marek bol nepredvídateľný ako aprílové počasie. Trikrát po sebe chytil len dve ryby počas celého dňa a to len preto, aby nám v posledný deň vyrazil dych. Výsledok (sedemnásť šťúk) nám do tváre vystrčil vztýčený prostredník. Dnes už viem, prečo to bolo tak. Hokejové majstrovstvá sveta vrcholili a výhry nad Kanadou a Čechmi mu nedovoľovali sa poriadne sústrediť na rybačku a až ziskom striebornej medaile , keby nám prišli gratulovať aj Lotyši z vedľajšej chatky sa mu uvoľnila myseľ a od tej chvíle sa plne sústredil na lov. Už cestou do Švédska nás upozornil, že je jasným favoritom na chytenie najväčšej ryby, a že nič iné si ani nepripúšťa. Na svojej prvej prívlačovej rybačke chytil pred rokmi ako rybár- začiatočník deväťdesiat centimetrového zubáča na rieke Váh. Potom sa venoval len práci a na ryby mu neostávalo veľa času, čiže opäť ide s nami ako rybár- začiatočník a táto kombinácia u neho znamená vždy jasné víťazstvo. Nesklamal. V posledný deň vytiahol sto jedna centimetrovú šťuku s obrovskou hlavou. Obavy z toho, že ho takéto veľké zviera istotne pohryzie mali za dôsledok, že túto rybu na všetkých fotkách drží ako zrolovaný kovralový koberec. Vo svojom repertoári fotografických póz s úlovkom má ešte jednu obľúbenú, kedy drží rybu ako chlapec sviečku na prvom svätom prijímaní, teda aspoň výraz tváre má taký.
„Preboha, Majo to sa ti ako stalo?!“-zohnutý prikúkam na Majov holý bok. Ten stoji s rukami nad hlavou a oblieka si termoprádlo. Od stehien až pod pazuchu sa mu tiahne “kerka“ zobrazujúca pstruha na udici. V neblahej predtuche obieham polonahého priateľa aby som zistil, či je čistý aspoň z druhej strany. Nebol! „Poďte sem!“- kričim na chalanov. „A toto zas čo ma byť?“ Celý druhý bok ma počmáraný akousi abstrakciou. „To je jasný mlynček na kávu“- hodnotí odborne Marek. „Čoby, to je robot z Transformerov“ potichu, popod nos, nás opravuje Majo.“ Ty počúvaj, to si zaspal nahúkaný niekde na rybách a takto s na tebe vyvŕšili nejaký sprejeri, že?“ – hovorím s pochopením.
Niet lepšieho času na degustáciu kalvádosu, ktorý sa pýši päťdesiatimi dvomi stupňami v škále domácich ohnivých vôd ako počas semifinálového zápasu s Čechmi. O tejto pravde sa pokúšal presvedčiť Marek Jarina a Vaša. Po prvej prihrávke štamprlíka Jarinovy, ten ho vypil a tým sa jabĺčkový zápas pre neho skončil. No to iný kolotoč vytvoril Marek v obrannej tretine Vaša. Kalvádos pálil na neho už od červenej čiary. Márne si Peter pýtal oddychový čas. Marek obišiel jeho obranu a blafákom mu ho zasunul. Tempo zápasu bolo výnimočné. Vašo zápas tesne pred koncom „skrečoval“ a tak Marek dohral hru s Martinom, ktorý sa vrátil z rýb tesne pred záverečným hvizdom, čo znamená, že vo fľaši už zostalo len rozliať posledné buly.

Za týždeň rybačky sme šiesti rybári dohromady chytili presne dvestotridsať štúk, z ktorých deväť bolo cez deväťdesiat centimetrov a jedna merala rovných sto jedna centimetrov. Toto sú len počty, na tie sa rýchlo zabudne, no čo mi zostane dlho vryté do rybárskej duše bude nezabudnuteľný a mimoriadne príjemne strávený týždeň s mojimi priateľmi na strieborných hokejových šťukách vo Švédsku.